Coimbra – Lusitánske Atény

      Avšak Coimbra sa preslávila nielen vďaka svojej univerzite ale aj vďaka tomu, že sa v jej zákutiach odohral azda najtragickejší príbeh lásky v dejinách Portugalska. Možno aj preto jej prischlo označenie najromantickejšie portugalské mesto. Veru, strmé úbočie svahu pri rieke Mondego, na ktorom sa Coimbra rozprestiera, predstavovalo nielen strategicky výhodné miesto, ale aj malebnú kulisu k najrôznejším príbehom vášní hodným Shakespearovho pera. Zvláštne, jedinečné čaro tohto mesta dojemne zachytil spisovateľ Miguel Torga: "Slnko aj mesiac jej (Coimbre) dávajú zdanie poetickej snivosti zloženej z jasotu sejby a melanchólie padajúcich listov."

      Skutočne. Coimbra má zvláštnu atmosféru: naplní vás jarným nadšením ale aj jesennou úzkosťou; je nasiaknutá radosťou stretnutí aj smútkom z odchodov; v zatuchline kostolov ožíva minulosť; vo vôni eukalyptov dozrieva budúcnosť; spomienka na včerajšok sa mieša s očakávaním zajtrajška. Z Coimbry na vás dýcha sladko-trpký bôľ, ktorý vás privedie najbližšie k citovému rozpoloženiu, ktorý Portugalci prežívajú, keď hovoria, že majú saudade. Pozývam vás na virtuálnu prechádzku Coimbrou, počas ktorej nasajeme do seba všetky jej vône, zvuky, farby a spoznáme jej minulosť.

      Aby sme nemuseli zdolávať strmé uličky, chytíme pri brehu Mondega autobus a odvezieme sa na okrúhle námestie Praça de República, ktoré je neustále rušným miestom vďaka množstvu kaviarničiek, neďalekému študentskému centru, kantínam, barom. Tu sa odohrávajú imatrikulácie prvákov, tadeto prechádzajú alegorické vozy študentov počas sviatku Queima das Fitas. Aby sme sa pred dlhou prechádzkou posilnili, môžeme si zájsť do jednej z kaviarní na lahodnú kávu.

      Z námestia Praça de República vedie k univerzite asi do 200 schodov, ktoré každý deň vytrvalo zdolávajú študenti zaodetí vo svojich čiernobielych uniformách. Nuž, cesta za poznaním nie je vždy ľahká a študenti v Coimbre to pociťujú priamo fyzicky. My sa však zatiaľ schodom vyhneme a prejdeme k botanickej záhrade, ktorá je pýchou a okrasou Coimbry. Dal ju vystavať markíz de Pombal v roku 1772 ako súčasť výstavby prírodovedného múzea. Na ploche o 13,5 hektárov sa darí vegetácii z fytogeograficky rozličných oblastí. Nájdete tu vedľa seba nažívať napríklad lipy, bambusy, gaštany a viac ako 51 druhov eukalyptov! S takýmto "portfóliom" by botanická záhrada v Coimbre dôstojne obstála aj v porovnaní so známejšími záhradami v Európe. Vďaka dômyselnému priestorovému usporiadaniu poskytuje potešenie tak odborníkom, ako aj bežnému návštevníkovi, ktorý si v nej určite nájde svoje zákutie na tiché rozjímanie. Môžeme sa prejsť voňavou lipovou alejou, posedieť pri fontánke z konca 18. storočia, dotknúť sa exotických bambusov, a potom pomaly vyraziť k univerzite. Našťastie, okrem schodov k nej vedie ešte aj iná cesta - mierne stúpajúca ulica, naľavo od ktorej vidieť pozostatky akvaduktu a napravo zase niekoľko študentských domov, tzv. "repúblicas". História repúblicas sa tiahne až ku kráľovi Dinisovi "Roľníkovi", ktorý v roku 1309 vydal dekrét na výstavbu študentských ubytovní. Dnes je v Coimbre niekoľko repúblicas, v ktorých vládne komunitný spôsob života. Študenti si tieto domy spravujú sami a o dôležitých otázkach bývania rozhodujú hlasovaním. Každá república sa snaží o čo najoriginálnejšiu výzdobu svojej fasády, a tak pri ceduľkách s názvom domu (napr. República de Praça, Casa da Nau..) môžu visieť gitary, ale napríklad aj rôzne náradie z domácnosti.

      Akonáhle vystúpime až na hrebeň kopca k univerzitnému areálu, pristavíme sa najprv pri mohutných schodoch, ktoré sme tak šťastlivo obišli a na ktoré je takto zhora určite krajší pohľad ako zdola. Potom minieme novšie budovy fakúlt, pred ktorými sa hmýria čiernobiele postavy študentov a zamierime na hlavné univerzitné námestie, kde sa nachádza rektorát i budova úchvatnej knižnice Joanina a z ktorého sa otvára nádherný výhľad na mestečko pod nami a rieku Mondego. Môžeme si sadnúť na múrik, započúvať sa do ozveny krokov prechádzajúcich sa študentov a povedať si niečo o histórii mesta, ktorej najvýznamnejšie okamihy sa tvorili na miestach, kde sa práve nachádzame.

      Územie dnešnej Coimbry bolo osídlené už v období pred Kristom. V čase rímskej kolonizácie sa Coimbra volala Aeminium a tam, kde dnes sídli univerzita týčila sa pevnosť. Rímsky pôvod mesta vidieť v archeologickom nálezisku pod múzeum Machado de Castro. V 6. a 7. storočí za vlády germánskych Vizigótov sa mesto volalo Emínio. Od začiatku 8. storočia však začali územie Iberského poloostrova dobýjať arabské kmene, ktorým čoskoro padla do rúk aj Coimbra. Na mieste dnešnej univerzity si vystavali hrad a na svahu pod ním vyrastalo arabské mestečko Medina, ktoré ešte dnes pripomína oblúk Arco de Almedina, popod ktorý musíte prejsť, keď sa z dolnej časti mesta chcete "vyšplhať" k univerzite. Kresťania Coimbru získali späť v roku 1064 počas reconquisty. Dôležitosť Coimbry rástla aj vďaka tomu, že sa v nej narodili prví králi Portugalska spomedzi ktorých úplne prvý - Afonso Henriques - je v Coimbre, v kostole Santa Cruz, pochovaný. Portugalskí králi si na mieste dnešnej univerzity vystavali kráľovskú rezidenciu. Mesto začalo rozkvitať najmä v 13. storočí, kedy práve tu zasadli prvýkrát kortesy – parlament zložený z troch stavov: duchovenstva, šľachty a miest. V roku 1309 presídlila do Coimbry univerzita, ktorú kráľ Dinis pôvodne zriadil v roku 1290 v Lisabone. Hoci univerzita sa potom ešte niekoľkokrát presúvala medzi Lisabonom a Coimbrou, v XVI. storočí sa natrvalo usídlila v Coimbre. K rozvoju Coimbry ako univerzitného mesta a strediska vzdelanosti prispeli v 18. storočí osvietenský panovník Joao V., ktorý dal vybudovať honosnú knižnicu nazvanú po ňom Biblioteca Joanina a markíz de Pombal. V 1. polovici 19. storočia Coimbra trpela francúzskymi inváziami; neskôr zase občianskou vojnou medzi absolutistami a liberálmi. Až v 2. polovici 19. storočia Coimbra opäť získala svoju stratenú prestíž, ktorú si udržiava dodnes.

      Zo zasnenia nás možno vytrhne prenikavý zvuk hodinovej veže, ktorá sa nazýva Cabra - Koza, pretože hlas jej zvonu údajne pripomína mečanie kozy. Pri silnom, veľmi silnom zapojení fantázie je to dosť možné. Za návštevu stojí určite Sala de Capelos - aula v hlavnom trakte nádvoria, v ktorej sa odohrávajú promócie a iné významné slávnosti akademického života. Miestnosť pochádza zo 17. storočia a obdivovať v nej môžete olejové portréty portugalských kráľov vystavené medzi oknami. V ľavom krídle budovy sa nachádza už spomínaná Biblioteca Joanina, ktorá obsahuje 40 000 vzácnych kníh a okolo 3000 stredovekých rukopisov. Knižnica je však obdivuhodná nielen vďaka svojej unikátnej zbierke, ale aj nádhernému zariadeniu z exotického brazílskeho dreva. Postavená v rokoch 1716 až 1732 vystavuje na obdiv celý lesk a parádu baroka, ktoré si kráľovský dvor v tom čase užíval vďaka prílivu brazílskeho zlata. Tvoria ju tri miestnosti, z ktorých každá je ladená v inom odtieni dreva. Môžeme tiež navštíviť zámocký kostol pripojený k škole a tmavé, rešpekt vzbudzujúce miestnosti ako Sala de Reuniao alebo Sala de Garde. Vzduch nasiaknutý prachom, dôstojné ticho, a šero vyvolávajú dojem, akoby sme sa ocitli v inom svete. Možno sa nám aj trochu uľaví, keď vyjdeme opäť na vzduch a vrátime sa do bezpečnej reality. Pri pohľade na okolité nádvoria fakúlt zaplnené študentmi, ktorí postávajú v hlúčikoch, slnia sa na schodoch, rozdávajú letáky na protestnú akciu, zbierajú podpisy na petíciu, pochopíte, že máte pred sebou uzavretú komunitu ľudí riadenú svojimi vlastnými pravidlami; svet vo svete, v ktorom aj farba stužky na aktovke je dôležitým signálom postavenia.

      Počas prechádzky univerzitným areálom vás určite zarazí množstvo túlavých psov. Nie je žiadnou raritou stretnúť psa v kantíne či v učebni, čo svedčí o tom, že po študentoch patrí výhradné postavenie v Coimbre práve im, a preto tieto dve "kasty" žijú vo vzájomnom porozumení. Hoci niektorí zo psov vyzerajú v dôsledku svojho pouličného života naozaj zbedačene, určite netrpia veľmi hladom, pretože pri študentoch sa im vždy ujde čosi pod zub. Túlaví psi už proste patria ku Coimbre tak, ako jej univerzita.

      Pomaly opustíme univerzitný areál a strmými uličkami vydláždenými mačacími hlavami schádzame dole do najstaršej časti mesta. Staré domčeky nalepené na príkrom svahu a učupené jeden vedľa druhého; uličky také úzke, že bielizeň vyvesená na šnúrach pod oknom jedného domu takmer plieska o stenu toho náprotivného; mňaukanie túlavých mačiek; hrejivé svetlo lampášikov; zvlhnuté múry obrastené brečtanom, pach zatuchliny a červené muškáty v oknách - to je časť Coimbry, v ktorej ešte žije minulosť. Uprostred tejto štvrte sa nachádza starobylá románska katedrála Sé Velha, ku ktorej sa dostaneme úzkymi, krivolakými schodmi, nazvanými výstižne Quebra-Costas (na zlámanie rebier). Hovorí sa, že ak sa na tých schodoch pošmykne dievčina, do roka sa vydá, takže pozor! Všetky vydajachtivé devy tu majú šancu zobrať osud do vlastných rúk (aj za cenu menšieho úrazu).

      Spomínaná katedrála Sé je považovaná za najlepšiu ukážku románskeho slohu v Portugalsku. Mohutná stavba v tvare kocky pripomína skôr pevnosť, ktorej úlohu Sé v krušných časoch stredoveku čiastočne suplovala. Ako iné románske kostoly, aj Sé Velha poskytovala obyvateľstvu útočište duchovné v časoch mieru a fyzické v časoch vojny. Napriek absencie dekoratívnych prvkov Sé Velha nepôsobí strohým dojmom. Práve naopak. Jej ťažkopádny, masívny vzhľad vzbudzuje príjemný pocit bezpečia. Každý rok uprostred apríla sa pred Sé koná nočné vystúpenie spevákov fado - tzv. Serenata, ktorou sa zahajujú študentské slávnosti.

      Nielen speváci, ale aj prizerajúce sa obecenstvo musí byť oblečené v tradičnom školskom čiernobielom odeve. Neopakovateľné čaro majú koncerty vo vnútornom dvore kostola - v tzv. claustre. Clivé, ťahavé tóny piesne, chladivý nočný vzduch a hviezdna obloha vás prenesú do iného sveta. Bol to azda prelud, alebo ozajstná postava mnícha, čo sa mihla v prítmí rohu? A tá ozvena číchsi krokov za vami je tiež len klam, alebo sa to duch Sé Velhy ponáhľa prezradiť vám svoje tajomstvo?       Otvorme opäť oči, vo svete fantázie možno ľahko zablúdiť a nás ešte čaká niekoľko miest, ktoré musíme v Coimbre navštíviť. Pomaly sa vymotáme zo spletitých uličiek starého mesta a zídeme dole na hlavnú a najrušnejšiu ulicu Coimbry - Rua Ferreira Borges. Ak máme šťastie a je práve posledná nedeľa v mesiaci, nemôžeme obísť neďaleký trh starožitností, na ktorom usmievaví zberatelia ponúkajú svoj neraz bizarný tovar. Nájdete tu skutočne všetko, počnúc kľučkami od dverí, sedadlami z bicykla až po skutočné starožitné skvosty. Majitelia tu vystavujú svoje poklady nie preto, aby z nich čo najviac predali, ale pre vlastné potešenie. Ako prechádzame pomedzi šiatre, zmocňuje sa nás pocit, že vedľa nás vystúpili z kníh Hrabalove smiešnosmutné postavičky. Podobná atmosféra dýcha na nás aj z celej štvrti napravo od hlavnej ulice: malé, pokútne obchodíky, majitelia usmievajúci sa spoza pultu s typickým "diga, menina" (nech sa páči, slečna). Prevažujú tu obuvníctva, kožené galantérie, ale ja mám najradšej obchodíky s nápismi ako "všetko do 500 escudov", ktoré zaváňajú dobrodružstvom. Voňavky účinkujúce spoľahlivejšie ako repelent; rúže a šminky, ktoré sú NAOZAJ nestierateľné ale dobre sa s nimi kreslí napríklad na črepníky - treba len identifikovať zamýšľaný účel tovaru a potom objaviť možnosti jeho skutočného použitia a urobili ste výhodnú kúpu. V tejto štvrti bývajú pôvodní obyvatelia Coimbry - starenky v tmavých krojoch nesú svoj nákup v košíkoch na hlavách, starčekovia bafkajú pred svojimi obchodíkmi, po uliciach sa naháňajú výrastkovia. Na jeseň, keď stromom opadá lístie a vzduch je priezračný ako zrkadlo, šíri sa tadiaľto vôňa pečených gaštanov, ktoré sa predávajú na každom rohu a balia do papierových kornútkov. Na jar a v lete, kedy klesáte pod ťažobou horúceho vzduchu, povzbudí vás zase úžasná vanilková zmrzlina.

      Pomaly sa blížime k rieke Mondego, za ktorou sa týči kláštor Santa-Clara-a-Velha. Pôsobí akosi pochmúrne, možno kvôli svojej temnej histórii. Žila v ňom krásna Inês deCastro; tu trávila svoje posledné roky portugalská kráľovná Isabel, ktorá bola neskôr vyhlásená za svätú. Podľa legiend vedela premieňať chlieb na ruže; podľa historických zdrojov sa zúfalo snažila tlmiť rozbroje medzi svojim manželom Dinisom a synom Afonsom IV, a raz dokonca vbehla medzi ich dva znepriatelené šíky, aby im zabránila v boji.

      V súčasnosti je táto budova kláštora klarisiek opustená, pretože nezadržateľne klesá do riečneho piesku. Sarkofág z pozostatkami zbožnej kráľovnej prezývanej Rainha Santa je teraz uložený v novej budove kláštora Santa-Clara-a-Nova. Neďaleko tohto kláštora sa tiež nachádza Záhrada sĺz (Quinta das Lágrimas), v ktorej bola údajne zavraždená Inês deCastro. K nej sa viaže na začiatku spomínaný tragický ľúbostný príbeh. Krásna kastílska šľachtičná Inês bola jednou z dvorných dám Constance - budúcej manžekyprinca Pedra. Pedro sa do Inês zaľúbil a neskrývane jej dával prednosť aj po svadbe s Constance. Jeho otec Afonso IV nebol synovým vzťahom s Inês nadšený, pretože sa obávalrozšírenia vplyvu Kastílčanov v Portugalsku,a tak počas jednej Pedrovej neprítomnosti dal Inês úkladne zavraždiť. Pedro bol šialený zúfalstvom a túžbou po pomste. Vrahov Inês dalstiahnuť z kože a vytrhnúť im srdce; svoju milenku dal exhumovať, korunoval ju za kráľovnú a všetci dvorania jej museli vzdávať česť, akej sa jej za života nedostalo. Napriek svojej krutosti sa Pedro tešil u svojich poddaných veľkej obľube - dali mu prezývku Spravodlivý. Príbeh lásky Inês a Pedra dodnes neprestal podnecovať fantáziu Portugalcov, ktorí honeustále oživujú v rôznych umeleckých formách. Od brehu Mondega je nádherný pohľad na staré mesto Coimbry. Priamo pred nami sa do výšky týči svah posiaty strechami domčekov a korunovaný hrdou budovou univerzity.

      Naše putovanie najromantickejším mestom Portugalska skončilo. Je čas povedať mu Adeus a vyraziť niekam ďalej. Študenti, ktorí skončili v Coimbre svoje štúdia, skladajú o nej baladas de despedida - tzv. rozlúčkové balady. Spievajú v nich o smútku za tým čo skončilo a o radostnom očakávaní toho, čo príde. Spievajú o tom, že budú pociťovať za Coimbrou saudade. V jednej z nich sa doslova hovorí: Coimbra, tem mais encanto na hora da despedida - Coimbra, si najčarovnejšia v čase rozlúčky. Hovorí sa, že kto nebol v Paríži, nežil. Pri poslednom pohľade na Coimbru môžeme s trochou zveličenia tento výrok parafrázovať: kto nebol v Coimbre, nezažil saudade. A potom jej už dáme naozaj posledné Adeus.