Karafiátová revolúcia v Portugalsku

"Karafiátová revolúcia" v Portugalsku

      Portugalsko si 25. apríla 2004 pripomína 30. výročie "Karafiátovej revolúcie", revolúcie, ktorá krajinu po 48 rokoch útlaku a neslobody priviedla na cestu do slobodnej a zjednotenej Európy.
      Posledné roky fašistickej diktatúry sa niesli v ovzduší revolučných zmien. Protestné hlasy sa ozývali zo strany cirkvi aj spomedzi študentov, silneli tlaky na ukončenie vojny v kolóniách. Napätie kulminovalo najmä v tých vrstvách, ktoré vojna najviac poznamenala. Medzi nespokojnými a zle platenými nižšími a strednými dôstojníkmi portugalskej armády silnelo protivládne "hnutie kapitánov". Silná túžba afrických národov po samostatnosti si vyžadovala okamžité riešenie tejto otázky, ale aj napriek tomu sa v tom čase stala prvoradou nutnosť odstrániť autoritatívny režim. Plán jeho násilného zvrhnutia pomaly dozrieval. "Hnutie kapitánov", ktoré sa pretransformovalo na oveľa silnejšie a ráznejšie zoskupenie - Hnutie ozbrojených síl (MFA), sa už neobávalo neúspechu. Provládna polícia a Národná garda nemali dostatočnú výzbroj ani taktické skúsenosti na to, aby dokázali účinne vzdorovať.
      V Caldas da Rainha sa 16. apríla 1974 vzbúril motorizovaný pluk a tiahol na Lisabon. Aj napriek tomu, že vládnym jednotkám sa ho ešte podarilo zastaviť, bolo zatknutých asi 200 vojakov, to už bol signál k akcii. MFA urýchlilo záverečné prípravy vojenského prevratu. 24. apríla sa konalo posledné stretnutie Koordinačnej komisie MFA, kde všetko definitívne rozhodlo. V noci o 22:55 odvysielalo lisabonské rádio pieseň "E Depois do Deus", ktorú spieval Paulo de Carvalho. Bolo to znamenie pre začiatok príprav vojenských operácií proti režimu.
      25. apríla po polnoci, o 00:20 zaznela v programe Limite rozhlasovej stanice Rádio Renascença zakázaná pieseň "Grândola Vila Morena" od prenasledovaného speváka José Afonsa, ktorá bola znamením k zahájeniu povstania. Pohyb armádnych zborov bol riadený z kasární v Santaréme. Ich príslušníci si symbolicky zasunuli do hlavní svojich pušiek a samopalov karafiáty. Vzbúrené jednotky obsadili strategické body v dôležitých mestách (napríklad: sídlo televízie RTP v Lisabone, lisabonské letisko, Generálny štáb, Ministerstvo vojny a sídlo banky Banco de Portugal e Marconi).
      Prevrat sa podaril, behom 24 hodín padli len štyria ľudia, 45 ich bolo ranených pri sídle PIDE/DGS (tajnej polície) v Lisabone, kde sa zhromaždili manifestujúce davy. Postupne sa vzdávali všetky provládne posádky. Salazarizmus nenašiel po 48 rokoch svojej existencie podporu v žiadnej sociálnej vrstve. Premiér Marcelo Caetano, prezident Amerício Tomás a ďalšie vedúce osobnosti režimu boli zbavené funkcie a deportované na ostrov Madeira. Politickí väzni, väznení v Caxias a Peniche, sa dostali na slobodu, z exilu sa vrátili lídri zakázaných strán Mário Soares (Socialistická strana) a Álvaro Cunhal (Komunistická strana). Novým prezidentom republiky sa stal Generál Antonio Spínola, vedúca osobnosť revolučného hnutia.
      Karafiátová revolúcia rázne ukončila obdobie vlády Marcela Caetana a tým aj celú éru korporatívneho štátu, ktorú zaviedol diktátor António Salazar. Portugalsko sa vydalo novým smerom, cestou dodržiavania ľudských práv, zlepšili sa práva žien, obyvatelia kolónií sa dočkali vytúženej samostatnosti.

Literatúra

Jan Klíma: Dějiny Portugalska, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1996

José Hermano Saraiva: História Concisa de Portugal, Publicações Europa-América

Portugalsko na Internete

Karafiátová revolúcia:
Centro de Documentação 25 de Abril
Fotografie Victora Valenteho