Paulo Coelho: Jedenásť minút
Brazílsky spisovateľ Paulo Coelho je vo svetovej literatúre rozporuplný fenomén: zatiaľ čo kritici ostávajú nad jeho knihami v rozpakoch, čitatelia v nich nachádzajú zaujímavé posolstvá, ktoré ich zrejme oslovujú svojou zrozumiteľnosťou a povzbudujú k napĺňaniu života. Dôkazom toho, ako mocne rezonujú Coelhove myšlienky vyjadrené jednoduchým jazykom u jeho verných čitateľov je 43 miliónov výtlačkov jeho kníh predaných po celom svete. Jeho knihy boli preložené do 56 jazykov a vyšli v 150 krajinách sveta a takmer všade sa stali bestsellermi. Spisovateľ bol za svoju literárnu tvorbu pomocou ktorej šíri medzi ľuďmi humánne myšlienky ocenený niekoľkými čestnými titulmi a poctami.Rozporuplným fenoménom nie je len Coelhova literárna tvorba, ale aj on sám. Kto je v skutočnosti Paulo Coelho? Vizionár, mystik, ktorému úprimne záleží na tom, aby cez svoje knihy obyčajnému človeku bez rozdielu kultúr či vzdelania odhalil a sprístupnil cestu k pravde a osobnému naplneniu, alebo pozér, ktorý umne narába s náboženskými pojmami neraz v prospech učenia hnutia New Age tak, že zástancovia akéhokoľvek myšlienkového prúdu si v ňom nájdu "niečo to svoje"? Nech je ako chce, po knihách Alchymista, Na brehu Rio Pedra som si sadla a plakala, Piata hora, Pútnik z Compostely, Démon a slečna Prymová, vychádza teraz v slovenskom preklade jeho najnovšie dielo - román Jedenásť minút. Ako sám autor vysvetľuje, už dlhšie mal v pláne napísať knihu o sexualite; o posvätnej stránke sexu, a preto "... som musel najprv pochopiť, prečo bol tak veľmi zneuctený. Moja kniha nechce byť štúdiou o prostitúcii. Pokúsil som sa úplne zbaviť akéhokoľvek moralizátorského tónu. ...V skutočnosti ma zauiímajú postoje človeka k sexu."
Paulo Coelho sa inšpiroval príbehom skutočnej osoby - prostitútky Márie - ktorá z malej dediny na severe Brazílie príde do Švajčiarska pracovať ako tanečnica v jednom ženevskom nočnom klube. Ťažká práca, finančné zdieranie a osobná nesloboda ju nakoniec omrzia natoľko, že dá prednosť prostitúcii. Čoraz väčšmi sa vzďaľuje svojej predstave životného šťastia, ku ktorému ju napokon navráti láska k úspešnému, ale životom sklamanému maliarovi. Príbeh začína rozprávkovým "Kde bolo tam bolo", a tak čo by to bolo za rozprávku, keby neskončila šťastne. Paulo Coelho koncipuje viac menej všetky svoje knihy ako rozprávky - najmarkantnejšie to bolo pri románe Alchymista, vďaka čomu aj jeho jednoduchý, inak kritikmi vytýkaný štýl našiel svoje opodstatnenie, keďže celkom dobre "sadol" rozprávkovému príbehu. Umelosť resp. literárnosť postáv, dialógov a jazyka, ktoré sa ešte pri jeho prvých knihách dali prepáčiť vďaka silnému príbehu a sviežemu myšlienkovému bohatstvu, vystupujú v románe Jedenásť minút tak silno do popredia, že zakrývajú aj tých zopár zaujímavých odkazov, ktoré nám ešte Coelho nestihol odovzdať vo svojich predchádzajúcich knihách. Aj pri rešpektovaní spisovateľovej špecifickosti spočívajúcej v tom, že jeho postavy sú vždy viac menej vedome vytvorené ako nositelia jeho vlastných myšlienok a tým pádom zbavené svojej autentickosti, som sa nemohla zbaviť nudy, ktorá ma ovládla pri čítaní románu Jedenásť minút. Jednoduchá dievčina z brazílskej dediny rozpráva ako vedma a píše si denník, ktorý by bol svojimi zložitými úvahami hodný diplomanta filozofie. Nič proti prirodzenej inteligencii, ale čo je veľa, to je veľa. Máriina láska - maliar Ralph - rozpráva takým istým umelým jazykom, takže ich výpovede sa dajú rozlíšiť len vďaka interpunkčným znamienkam. Hoci vieme toho veľa o Máriinom detstve, dospievaní; sledujeme ju počas jej pobytu v Ženeve a hľadaní samej seba, nič nevieme o tom, aká vlastne je. Postava Márie nežije, tak ako nežije postava Ralpha. Možno tomu bolo tak aj pri iných Coelhových románoch, ale tam žili a čitateľov oslovovali aspoň myšlienky, ktoré neživé postavy vyjadrovali. A hoci si Coelho pre svoj posledný román zvolil pre neho novú tému - vzťah človeka k sexu - až tak veľa nového nepovedal. Ako aj v predchádzajúcich románoch tak aj tu ukazuje, že človek na ceste k osobnej slobode a naplneniu musí najprv spoznať svojho anjela aj diabla, že vykúpeniu a očiste predchádza bolesť, že skutočná láska je možná iba bez túžby vlastniť a ovládať...To, že sex stratil v dnešnej supermodernej citovo vyprahlej spoločnosti svoju "posvätnú stránku" a slúži skôr ako prostriedok zábavy, je smutnou pravdou, ktorú Paulo Coelho na začiatku konštatuje a od ktorej odvíja svoj príbeh skúmajúc ako sexu prinavrátiť jeho stratenú hodnotu. Mária, prostitútka, ktorá sa "odosobnila" od svojho tela, resp. pretrhla vzťah so svojím telom, aby ho bola vôbec schopná predávať, prechádza cestou najhlbšieho poníženia a odcudzenia, na konci ktorej však vďaka láske k maliarovi dokáže nájsť harmóniu medzi svojou dušou a telom. V momente, keď pouličné hodiny ukazujú 11 hodín a 11 minút objaví, že len vďaka samotnému citu lásky v duši možno prežiť intenzívnu fyzickú rozkoš bez jediného dotyku, ktorá je v takom kontraste k jedenásť minútovému sexuálnemu aktu bez jedinej rozkoše. Ralph ju naučí, že cez fyzickú bolesť môže opäť dokázať vnímať svoje telo, a tým aj svoje pocity, pretože fyzická a duševná úroveň nášho bytia sú neodmysliteľne prepojené, a ak sa dostanú do rovnováhy, sex sa môže stať premostením k najvyššej úrovni bytia -duchovnej - na ktorej dochádza k splynutiu s celým vesmírom.
Veľa, a či málo? Nuž, to závisí od každého jedného čitateľa. Ja však súhlasím s hlavnou hrdinkou, ktorá na konci knihy uvažuje, že všetko to, čo prežila, sa jej zdá byť snom. Môžem povedať len toľko, že celý román Jedenásť minút sa mi zdá byť snom, po prebudení z ktorého akurát unavene zazývam a snažím sa rozpamätať, o čom vlastne bol...
Nechcem uberať Paulovi Coelhovi z jeho originality, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že na to, čo povedal na 230 stranách by stačilo oveľa, ale oveľa menej. A možno si bol toho vedomý aj on sám, a preto radšej jednoduché urobil naoko zložitým. Niektorí spisovatelia potrebujú na zdelenie svojho "posolstva" napísať množstvo kníh a stále majú čo povedať. Niektorým by stačilo oveľa menej, inak hrozí, že sa začnú opakovať.
webmaster
© Portugalský inštitút 2001-2003
