×

Dinis I: (kráľ v rokoch 1279-1325) – kráľ, zakladateľ prvej univerzity

Spravodlivý roľník

Pokojné obdobie Dinisovej vlády (1279-1325) sa nieslo v duchu rozvoja poľnohospodárstva: Sám panovník započal a rozvinul v tejto oblasti niekoľko melioračných aktivít. Zaslúžil sa však aj o založenie desiatok a desiatok obcí, miest a mestečiek a o osídľovanie nevyužitých území. Dinis, literát a vzdelaný človek, bol prínosom aj pre kultúru: Popri zakladaniu nových katedrálnych škôl sa mu podarilo premeniť kláštornú školu v Alcobaçe na verejnú (pravdepodobne prvú svetskú školu v Portugalsku) a v roku 1290 docielil založenie prvej univerzity v Lisabone, ktorú toho istého roku potvrdil aj pápež Mikuláš IV. Počas svojej vlády bol postavený pred delikátny prípad rádu Templárov: Na rozdiel od krutého francúzskeho Filipa IV. Pekného si vymohol od pápeža Jána XXII. potvrdenie o existencii Kristovho rádu, kam mnoho portugalských Templárov v r.1317 prešlo aj s majetkom. Dinisova vláda je vrcholom Burgundskej dynastie a predstavuje tak jedno z najšťastnejších a najplodnejších kapitol portugalskej histórie.

João I. (1357-1433) – kráľ, zakladateľ novej kráľovskej dynastie

Bol nemanželským synom Pedra I. a Terezy de Lourenço. Už ako šesťročný sa stal veľmajstrom Aviského radu, ktorý pre zaujímavosť, vznikol z Templárského rádu v 14. stor. Už to mu zaručovalo moc a prestíž, pomocou ktorých sa stal zakladateľom novej kráľovskej dynastie – Aviskej. Aby sme ale nepredbiehali udalosti, treba poznamenať, že kým sa tak stalo, prelialo sa veľa krvi. V roku 1383 zomrel Fernando I, manželský syn Pedra I, a za regentku sa vyhlásila jeho manželka Leonora de Teles. Spolu s ňou získal na dvore moc jej milenec gróf Andeiro. To sa nepáčilo šľachte a ani širokým masám ľudu. Bolo nevyhnutné odstrániť grófa Andeiro. Na túto úlohu bol vybraný práve João Aviský. Po zavraždení grófa, kráľovná utiekla a požiadala o pomoc kastílskeho kráľa, ktorý mal za manželku jej a Ferdinanda I. jedinú dcéru Beatriz. Pobúrený dav sa nechal ľahko zmanipulovať a uveril Álvarovi Paisovi, mimochodom hlave celého odporu, že kráľovná chce uväzniť veľmajstra. Takto oklamaný ľud vyhlásil veľmajstra za správcu a ochrancu kráľovstva teda za regenta. Kastílsky kráľ vstúpil do Portugalska s cieľom uplatniť nárok svojej manželky Beatriz na portugalský trón. Rozhodujúca bitka sa odohrala pri Aljubarrote, kde Kastília napriek štvornásobnej presile, bola porazená. João, veľmajster Aviského rádu, bol vyhlásený za portugalského kráľa. Na pamiatku víťaznej bitky nechal v blízkosti bojiska Aljubarrota vystavať kláštor Batalha (t.j. bitka), ktorý patrí medzi skvosty portugalskej gotiky. Za manželku si zobral dcéru vojvodu z Lancastru, s ktorou mal osem detí. Za všetkých spomeňme aspoň známeho Henricha Moreplavca. João sa preslávil ešte jedným veľmi významným činom. V roku 1415, už ako šesťdesiatročný, sa v severnej Afrike zmocnil prístavného mesta Ceuta, dobytie ktorej odštartovalo portugalskú zámorskú expanziu a teda neskoršiu zlatú éru Portugalska.

Pedro Álvares Cabral (1467?-1520?) – moreplavec, objaviteľ Brazílie

Toto meno sa spája s najväčšou krajinou Južnej Ameriky a síce Brazíliou, ktorú objavil presne 22. Apríla 1500 a nazval ju “Terras de Vera Cruz” – Zem Pravého Kríža. Pedro Álvares Cabral sa narodil v Belmonte pravdepodobne v roku 1467. Bol druhým synom šľachtica Fernãa Cabrala, mal teda vznešený pôvod. Napriek tomu, všetky pocty, ktoré získal ,dosiahol vlastnou námahou, silou a vytrvalosťou. Vďaka rôznym službám vojenského charakteru ho panovník João II. vyznamenal rentou. Oženil sa s neterou Alfonsa de Albuquerque, vtedajšieho indického miestokráľa. V roku 1500, sa na žiadosť panovníka Manuela I. stáva hlavným kapitánom už II. organizovanej výpravy do Indie. S trinástimi loďami opúšťa 9. Marca 1500 Lisabon, avšak doplával na opačnú stranu a už v spomínaný deň 22.4. 1500 objavuje Brazíliu. Neskôr skutočne pokračuje vo svojej ceste do Indie. V roku 1501 objavil ostrov Ascension, potom v roku 1502 Helenine ostrovy. Po stopách Vasca de Gamy doplával do Indie a otvoril tu obchodnú faktóriu. Aj keď počas plavby došlo k menšej vojne v Kalikate a stroskotali 4 lode, Cabralova zvyšná flotila doviezla do Portugalska santalové drevo, čierne korenie, zázvor, škoricu a iné vzácne koreniny, a tak bola výprava chápaná ako úspešná. V roku 1502 odmieta veliť novej výprave do Indie. V roku 1509 sa vzdiali od kráľovského dvora a žije na svojich majetkoch v Santaréme. Až v roku 1515 mu nakoniec bola udelená renta ako cena za objavenie Brazílie. V roku 1518 mu bola udelená nová renta pre ten istý motív. Zomiera v Santaréme, asi v roku 1520.

Vasco de Gama (1469-1524) – moreplavec, ktorý pre Európu objavil námornú cestu do Indie

Slávny portugalský moreplavec a cestovateľ bol prvým Európanom, ktorému sa podarilo oboplávať celú Afriku a doraziť až do Indie. Vasco da Gama dosiahol to, o čo sa Portugalci pokúšali celých 80 rokov a teda dostať sa po mori až do Indie. Narodil sa v Sines, v regióne Alentejo a už vo svojej mladosti sa zúčastnil na vojne proti Kastílii. Bol poverený portugalským kráľom Manuelom I. objaviť námornú cestu do Indie. Vasco da Gama dňa 9. júla vyplával z Lisabonu so štyrmi loďami a posádkou, ktorú tvorilo 148 mužov. V novembri oboplával Mys Dobrej nádeje (po prvýkrát ho oboplával v roku 1488 portugalský moreplavec Bartolomeu Dias). Využil skúsenosti svojich kormidelníkov Pera de Alenquera a Pera de Escobara, oprel sa o základne fungujúce v západnej a južnej Afrike až nakoniec dorazil až k pobrežiu Mozambiku. Tam musel čeliť pokusom arabských obchodníkov zničiť európskych votrelcov a overil si, že v týchto končinách bude potrebné vybudovať oporné body a zásobovacie stanice. V Mombase sa ťažkosti zopakovali. Zato v Malinde sa naskytla príležitosť dospieť rýchlejšie k cieľu. Vasco da Gama si získal sympatie miestneho panovníka, najal si schopného lodivoda Ahmada ibn Magida a namieril cez západnú časť oceánu priamo k Indii. Svoj cieľ dosiahol 20. mája 1498, keď zakotvil v Kalkate. Napriek tomu, že na hindského vládcu Kalkatu, ktorý ho prijal s diamantovými a rubínovými prsteňmi na rukách, neurobili jeho ponuky látok a umývadiel veľký dojem, da Gama sa vrátil do Portugalska s nákladom korenia. Vzhľadom na nepriateľstvo arabských obchodníkov, tam nebolo možné otvoriť obchodnú pobočku. Do Portugalska sa vrátil len s dvoma loďami v roku 1499. Po objavoch Vasco da Gama sa portugalský kráľ rozhodol poslať do Indie Pedro Álvaresa Cabrala, ktorému sa podarilo otvoriť v Kalkate obchodnú pobočku. Roku 1502 vyrazil znova do Indie a vytýčil tak portugalské obchodné trasy v Indickom oceáne. Zriadil portugalské kolónie v Mozambiku a Sofale (ktorá je dnes už súčasťou Mozambiku). Počas nasledujúcich dvadsiatich rokov vykonal na mori viacero misií. Ján III. ho v roku 1524 menoval za miestokráľa Indie, ale on len tri mesiace po svojom vymenovaní zomrel v Kochi (Kočín) na zimnicu. Ak niekedy navštívite Portugalsko nenechajte si ujsť niekoľko pamiatok, ktoré sú pomenované po tomto známom moreplavcovi. Sines -jeho význačnou pamiatkou je skromný stredoveký hrad nad plážou, ktorý nechal v 16. storočí zrekonštruovať kráľ Manuel. Práve tu sa v roku narodil Vasco da Gama, syn alcaidemora (starostu) a veľký moreplavec, ktorému je venované múzeum vo veži. Jeho moderná socha upiera pohľad na pláž. Most Vasco da Gama v Lisabone, ktorý je najdlhším mostom v Európe. Je dlhý 12 km a bol dokončený v roku 1998 pri príležitosti výstavy Expo 98.

Fernão de Magalhães (1480?-1521) – moreplavec, ktorý viedol prvú plavbu okolo sveta

Fernão de Magalhães sa narodil okolo roku 1480 v rodine provinčného portugalského šľachtica. Túžba po dobrodružstve ho ako vojaka dohnala do koloniálnych vojen, ktoré Portugalsko úspešne viedlo v Indii. Pri hľadaní najvzácnejších druhov korenia, prenikli Portugalci až na Sumatru a obsadili Malaccu na Malajskom polostrove a roku 1511 dorazili až na Jávu, čím úplne ovládli východnú cestu do krajiny korenia. Na tejto výprave sa zúčastnil aj Fernão de Magalhães. Pri vojenskej výprave do Maroka roku 1513 proti arabským pirátom, bol ranený kopijou do ľavého kolena a zostal chromý. Ako mrzák neschopný vojenskej služby sa vrátil do Lisabonu, ale tu ho namiesto zaslúženej pocty čakala nemilosť kráľa a predčasná výslužba. Voľný čas v Lisabone trávil štúdiom zemepisných opisov a debatami so skúsenými veteránmi námorných výprav. Posadnutý myšlienkou, že cesta na Ďaleký východ k Ostrovom korenia je ľahšia smerom na západ, vypracoval Magalhães podrobný plán, ako sa dostať do východných krajín západnou cestou okolo Južnej Ameriky. Peňažnú a materiálnu podporu však u portugalského kráľa nenašiel a tak roku 1517 opustil svoju vlasť a nastúpil do španielskych služieb. Magalhães bol vymenovaný za generálneho kapitána a s 265 mužmi na piatich karavelách sa roku 1519 mohol vydať na cestu. Cez Atlantický oceán sa táto malá flotila dostala k argentínskemu pobrežiu a od marca do augusta 1520 sa rozhodla prezimovať v zálive mesta San Julián. Pre nedostatočné prídely potravín sa časť mužstva vzbúrila, ale Magalhãesovi sa podarilo povstanie potlačiť. Povstalcov dal buď rozštvrtiť alebo vysadiť na neobývanom pobreží. Dňa 21. októbra 1520 sa lode doplavili k asi 600 km dlhému prielivu spájajúcemu Atlantik s Pacifikom. Magalhães ho nazval Prielivom všetkých svätých, neskôr ho premenovali na Magalhãesov. V marci 1521 dosiahli brehy Filipín. Na ostrove Cebu ich prijali vľúdne, obyvatelia ostrova Mactan sa však postavili proti dobyvateľom a Magalhães 27. mája 1521 padol v boji. Na spiatočnú cestu sa vydali už len dve lode so 113 mužmi, z ktorých sa však len 18 živých vrátilo do Španielska. Celý vtedajší svet ich prijal s obrovským ohlasom. Veď ako prví v dejinách oboplávali zemeguľu a dokázali, že Zem je skutočne guľatá.

Manuel I. (kráľ v rokoch 1495-1521) – panovník zlatého veku Portugalska

Manuel I. zvaný tiež Veľký či Šťastný vládol v Portugalsku od roku 1495-1521 a pochádzal z Avizskej dynastie. Obdobie, počas ktorého panoval sa pokladá za “zlatý vek” objavov a portugalského absolutizmu, keďže počas jeho vlády objavil Vasco da Gama námornú cestu do Indie (1498) a Pedro Álvares Cabral objavil Brazíliu (1500). Vo svojej dobe to bol snáď najbohatší panovník Európy. Kľudný vnútorný vývoj zeme zabezpečil amnestiou, ktorú udelil protivníkom svojho predchodcu Jána III. a tým im umožnil návrat z exilu. Zreorganizoval a znova hierarchizoval šľachtu podľa anglického a nemeckého vzoru. Premenou vysokej aristokracie na dvornú šľachtu, ktorá je úplne závislá na kráľovi, sa zbavil najväčšieho nepriateľa kráľovskej moci. Zmodernizoval a celkom si podriadil aj vojenskú organizáciu, zväčšil kráľovskú gardu a posilnil tiež vojsko. Počas svojho panovania vydal tzv. Nový zákonník (Ordenaçoes Manuelinas) a tým výrazne prispel k zjednoteniu práva. Na rozdiel od iných zákonníkov bol tento aj vytlačený a teda prístupný v celej krajine. Bohatstvo a moc Manuela I. symbolizoval nový výstavný renesančný kráľovský palác v Lisabone, kam preniesol kráľ svoje sídlo z Alcáçovas. Dvor sa stal miestom okázalých dvorných slávností, ale tiež miestom pôsobenia významných umelcov a strediskom úsilia o rozšírenie literárnej vzdelanosti. Manuel I. bol tiež prvým panovníkom, ktorý podporoval štúdium Portugalcov v zahraničí a to tým, že im udeľoval štipendiá. Je podľa neho pomenovaná Manuelský sloh, ktorý v tom období prekvital. Ide v podstate o portugalský variant neskorej gotiky. Pre tento štýl sú typické námorné motívy, inšpirované obdobím portugalských zámorských objavov a taktiež rôzne ozdoby. Medzi dve najznámejšie pamiatky tohto štýlu patrí kláštor Mosteiro dos Jerónimos, ktorý postavili João de Castilho a Diogo Boitac a tiež Belémska veža (Torre de Belém), ktorej staviteľmi boli Francisco a Diogo de Arruda. Najvýznamnejšími motívmi v manuelskom slohu sú armilárna sféra (navigačný prístroj, ktorý sa stal emblémom samotného Manuela I.), kríž Kristovho rádu a spletené povrazy. Často sa využívali prírodné alebo fantastické tvary. Za najznámejší jednotlivý prvok manuelského štýlu sa pokladá bohato zdobené okno, tzv. “manuelské okno” v kláštore Convento de Cristo v Tomare. Toto okno dal postaviť Manuel I. a navrhol ho Diogo de Arruda a môžete na ňom nájsť všetky charakteristické prvky manuelského štýlu.

Sebastián (1557-1578) – kráľ, ktorý sa stal súčasťou portugalskej duše

11. júna 1557 zomiera panovník Ján III. Na trón nastupuje jeho trojročný vnuk Sebastián. Ján III. Však nezanechal testament o následníkovi trónu. Existujú len čiastočné zmienky o regentke Catarine, vychovávateľke Sebastiána, ktorá vládla až dovtedy, kým sa Sebastián ako 14-ročný nechopil samostatnej vlády. Mladý panovník bol vychovávaný bez prísnych obmedzení, vychovávali ho starí rodičia. Mal nestálu povahu a náladu, ba mával až obdobia depresií. V detstve mu bol vštepovaný kresťanský asketizmus, z čoho pramenila jeho túžba po vojenskej sláve. Bol ambiciózny a chcel nasledovať heroické činy svojich predkov, čo ho viedlo k dobrodružným výpravám v Afrike Na dvore mu teda vštepovali výchovu v humanistickom duchu a prebúdzali v ňom pocit povinnosti a cti. Tu je potrebné spomenúť, že mladý kráľ sa intenzívne venoval fyzickým cvičeniam. Bol známy ako veľký rytier, toreador a jazdec na sviniach. Dynastický problém ho sprevádzal počas celého života. V skutočnosti však, bolo mnoho pokusov nájsť kráľovi nevestu. Aj samotného kráľa to sužovalo, no nikdy sa neoženil, čo bolo predmetom mnohých špekulácií v histórii. Mnohí považovali Sebastiána za blázna. Sú však aj takí, ktorí sa postavili proti takému obrazu kráľa. Kráľ tiež vynikal húževnatosťou a dôverou v seba samého. Čo sa týka fyzického vzhľadu, Sebastián bol známy vážnou, prísnou tvárou a výraznou spodnou perou, čo mu dodávalo pôvab a krásu.

Ako vznikla legenda

V roku 1574 sa Sebastián dobrodružne nalodil a podnikol hazardný výskum situácie v arabskom Maroku. Istý Mulaj Hamid bol zosadený z tónu svojim strýkom. Urazený hľadal pomoc v Portugalsku a ponúkal odstúpenie jedného mesta. Sebastián túto ničotnú ponuku prijal. Ctižiadostivý kráľ prevzal velenie. Vojsko bolo pri Alcácer-Quibir na hlavu porazené a kráľ Sebastián v tomto bojovom zmätku zmizol. Nikto ho umierať nevidel a tak sa zrodila sebastianská legenda o tom, že mladý rytier sa raz vráti a pomôže svojmu ľudu. Táto legenda a viera ľudu na jeho návrat má odozvu nie len v ľudovej tradícii, ale tiež v poézii a v literatúre vo všeobecnosti. Dnes už prirodzene nikto neverí tomu, že kráľ Sebastián znovu ožije. Ale znamená to tiež, že sa vytratil aj “Sebastianizmus”? Zrodil sa z bolesti, živil sa nádejou. Je pre históriu tým, čo túžba pre poéziu, teda neoddeliteľnou časťou portugalskej duše.

Markíz Pombal (1699-1782) – politik a reformátor

Vlastným menom Sebastião José de Caravalho e Melo, knieža z Oeirasu a markíz Pombal, je jednou z najvýraznejších politických osobností v dejinách Portugalska. Narodil sa 13. mája 1699 v Lisabone v rodine šľachtického pôvodu, už vtedy dosť zámožnej.Jeho politická kariéra dosiahla vrcholu za vlády Jozefa I., ktorému bol pravou rukou. Práve tento panovník mu za jeho aktívnu činnosť a pomoc udelil 18. Septembra 1769 titul I. Markíz Pombal. Pombal získal značné skúsenosti ako vyslanec v Londýne a Viedni, inšpirovaný rakúskymi metódami chcel liečiť zaostalosť krajiny. Šikovne sa chopil moci po tragickom zemetrasení v r. 1755, ktoré postihlo najmä Lisabon a Algarve. Okamžite zahájil pochovávanie mŕtvych, ošetrovanie ranených, zaviedol trest smrti pre tých, čo rabovali v troskách. Novou výstavbou poveril architekta Eugénia dos Santos a prikázal mu vybudovať modernú metropolu so širokými bulvármi a reprezentačnými palácmi. Sochu Jozefa I. na koni, ktorú nájdeme v Lisabone na Praça do Comércio (Námestí obchodu) dal postaviť práve markíz Pombal. Jeho politika mala charakter osvieteneckého absolutizmu. Obmedzil moc šľachty a cirkvi, čím si narobil veľa nepriateľov. V krajine bol prvým ministrom a jeho zaujatosť voči cirkvi išla až tak ďaleko, že zrušil jezuitský rád, zabavil jeho majetok a jezuitov vyhnal z krajiny. Toto svoje ťaženie opísal spisom “Chronologická dedukcia” (1767) a dokonca ním tak zapôsobil na pápeža Klimenta XIV, že ten v roku 1773 jezuitský rád zrušil. Bol autorom mnohých reforiem v oblasti poľnohospodárstva, obchodu a remeselníctva. Podporoval manufaktúrnu výrobu, ako spracovanie kože, papiera, vlny, hodvábu, výrobu kvalitného vína. V roku 1795 napríklad založil “Kráľovskú fabriku pombalových klobúkov”. Jeho reformy pokračovali aj v oblasti školstva. Pombal zriadil systém základného vzdelania, uskutočnil aj univerzitnú reformu. V kráľovských mestách existovala sieť kráľovských škôl, v tomto čase vznikla matematická a filozofická fakulta v Coimbre , ďalej vzniklo prírodné múzeum, fyzikálny ústav, astronomické observatórium, botanická záhrada, národná tlačiareň. Založil aj obchodnú školu a šľachtické gymnázium. V čase jeho pôsobenie meštianstvo zaznamenalo značný vzostup. Markíz dokonca v roku 1761 zrušil v Portugalsku otroctvo a formálne oslobodil indiánov v Brazílii. Sebastião José de Caravalho e Melo bol radikálny absolutista, mal veľa nepriateľov, ale podporu panovníka. Lisabon po ničivom zemetrasení postavil na nohy, zaviedol mnohé prospešné reformy. Jeho sľubná politická kariéra však zhasla v momente smrti Jozefa I., v roku 1777. Prišiel čas markízových politických protivníkov, ktorí volali po pomste. Podáva teda demisiu, utiahne sa na svoje panstvo. Musí však čeliť mnohým obvinenia z podvodov a sprenevery. Bol donútený vrátiť časť majetkov a musel sa zdržovať od kráľovského dvora na 20 míľ. Tento trest ho však “neranil” , pretože jeho vážny zdravotný stav mu nedovoľuje cestovať a pohybovať sa. Krátko nato zomiera v roku 1782, ako 83-ročný.
V roku 1907 bola zhotovená jeho busta, ktorá sa nachádza v mestskom parku v Lisabone.

António de Oliveira Salazar (1889-1970) – politik a diktátor

Neslávne preslávený portugalský politik. Jedni ho nenávideli, druhí milovali, ďalší obdivovali alebo preklínali. Ani s odstupom času nie je ľahké objektívne zhodnotiť jeho život, no najmä politickú činnosť a jej celkový dosah. Narodil sa ako štvrté dieťa, a ako prvý chlapec v chudobnej roľníckej rodine. Začal s teologickými štúdiami, ktoré nedokončil. Neskôr úspešne vyštudoval na právnickej fakulte v Coimbre. Neskôr sa stal profesorom ekonómie a financií na Univerzite v Coimbre. Po puči 8.5.1926 sa stal ministrom financií. Vzdal sa svojej funkcie po niekoľkých dňoch, lenže vláda potrebovala v tom čase človeka ako Salazar, a tak ho opäť povolala. Salazar súhlasil, ale už tu si začal klásť prvé podmienky. Obmedzil štátne výdaje a zvýšil dane, čo zachránilo Portugalsko pred úplným hospodárskym krachom a vniesol tak poriadok do úplného chaosu. Určitý čas ho nazývali “Spasiteľom národa.” Jeho sféra vplyvu sa postupne rozšírila z čisto ekonomickej pôdy aj na politickú a vojenskú oblasť. V roku 1932 sa stal predsedom vlády. Jeho politika bola extrémne konzervatívna a autoritatívna. Už v zárodku potláčal akúkoľvek opozíciu alebo nesúhlas a pri budovaní “Nového Štátu” neváhal použiť staré zbrane vojenskej diktatúry ako väzenia, koncentračné tábory, prenasledovanie, tajnú políciu, donucovanie a cenzúru. Počas II. svetovej vojny udržiaval naoko neutralitu Portugalska, ale na začiatku potajme podporoval Nemecko a Taliansko a neskôr, keď sa začala obracať karta, podporoval spojencov. Salazar je okrem iného aj smutne preslávený svojou koloniálnou politikou, v ktorej proti snahám domorodého obyvateľstva oslobodiť sa z portugalského područia, neváhal použiť svoje represálie. Zomrel 1970 a zanechal za sebou hospodársky úplne zničenú krajinu, kde takmer polovica obyvateľstva nevedela písať ani čítať. Ako sme už spomínali Salazar ako svoje ekonomické zbrane používal vysoké dane a nízke výdaje. Na túto tému vzniklo mnoho anekdot, príbehov a vtipov. Za všetky uvedieme aspoň jeden: Salazar pozval na obed niekoľko svojich priateľov. Priatelia si posadali za stôl a spýtavo sa na seba pozerali. To len tak málo? Vtedy Salazar prikázal slúžke, aby doniesla morku. Slúžka doniesla živú morku a položila ju na stôl. Vyhladovaná morka vyzobala všetky omrvinky, ktoré ostali.

Späť na zoznam Chcem podporiť lusofónne aktivity na Slovensku Podporiť